História, ktorá dýcha za bránou hotela Hviezdoslav

My vás pozývame spoznať veľmi zaujímavé príbehy obyvateľov jednotlivých domov nášho
historického hotela Hviezdoslav. Kežmarok bol v 18. a 19. storočí významným centrom vzdelania
vďaka kežmarskému lýceu, na ktorom študovali významní spisovatelia, prírodovedci, maliari, lekári
nielen z Uhorska, ale aj z celej Európy. S kežmarským lýceom a našim hotelom je úzko spätý aj náš 1.
príbeh.

Príbeh chlapca z Oravy, z ktorého sa zrodila hviezda slovenskej poézie

Tým chlapcom nebol nikto iný ako 16 ročný Pavol Országh z Vyšného Kubína, ktorý v roku
1865 prichádza pešo i na voze do Kežmarku študovať na evanjelické lýceum. V taške mal len
pár drobností, no v hlave svetové myšlienky. Keď sa na začiatku štúdia prechádzal po
chodbách lýcea ešte nebol tým veľkým Hviezdoslavom, ktorého poznáme z učebníc. Bol to
mladý chudobný študent s obrovským talentom a málokto vtedy tušil, že práve v Kežmarku
sa zrodí najväčší slovenský básnik. Do Kežmarku prišiel po štúdiu v maďarskom Miškolci
a písal po maďarsky silne ovplyvnený najmä Petöfim. V Kežmarku sa „ slovensky uvedomil“
a začal tvoriť v rodnom jazyku pod vplyvom svojho učiteľa Adolfa Medzihradského,
štúrovcov- najmä Andreja Sládkoviča i pod vplyvom majestátnych Tatier. Tu si uvedomil svoje
korene i krásu slovenského jazyka a históriu svojho národa, a že jeho poslaním je tvoriť v
rodnom jazyku. Jeho debut Prviesienky Jozefa Zbránskeho vznikol 3 roky po jeho príchode do
Kežmarku a venoval ho Andrejovi Sládkovičovi. Býval na priváte u vdovy Kunzcovej na
Hlavnom námestí č. 49 v jednom z domov hotela Hviezdoslav , ktorej syn bol jeho
spolužiakom a ktorému pomáhal s učivom na lýceu. Ďalší hlboko osobný moment bol
emocionálny a sociálny zlom v jeho kežmarskom období, ktorého jednou z príčin bol aj jeho
nenaplnený vzťah k Júlii Demyiány, ktorá pochádzala z bohatej a vplyvnej meštianskej rodiny
v Kežmarku. Mladý Pavol bol výborným študentom a tak dostával aj štipendium, ale to mu
nestačilo aj na živobytie, knihy a ošatenie, a preto si musel zarábať kondíciami-doučovaním
slabších spolužiakov, a takto sa dostal aj do domu Demyiánovcov, kde doúčal Júliinho brata
Alberta. Chudobný zemiansky chlapec z Oravy práve tu spoznal skutočný prepych i vyššiu
spoločnosť. Obrovský majetkový rozdiel v ňom prebudil hlbokú sociálnu precitlivelosť a pocit
menejcennosti. Jeho vzťah k Júlii nebol len obyčajným ľúbostným vzplanutím. Pre mladého
Pavla to bola prvá tvrdá lekcia o tom, ako vtedajší svet rozdeľoval ľudí podľa majetku.
O svojej láske k Júlii sa často rozprával s hviezdami. Táto nenaplnená láska ho hlboko zranila,
no zároveň v ňom prebudila nesmierne silné sociálne cítenie. Práve táto osobná skúsenosť
a bolesť z mladosti viedla k tomu, že vo svojich vrcholných dielach tak vášnivo obhajoval
chudobný dedinský ľud pred svetom bezcitných pánov. Už v Kežmarku napísal svoju
prelomovú báseň „ Ja som Slovák „ v roku 1868 a je aj súčasťou jeho básnickej prvotiny. Táto
báseň predstavuje autorov hlboký vnútorný prerod a jasné prihlásenie sa k slovenskej
národnej identite. Preto je aj vzťah Pavla Országha ku Kežmarku hlboký a zásadný lebo práve

tu strávil svoje kľúčové študentské roky , počas ktorých sa vyprofiloval ako slovenský básnik.
Akým bol Pavol študentom- bol svedomitý, zodpovedný, veselý a rád si vyšiel so spolužiakmi
aj na pivo do krčmy, čo však mali študenti lýcea zakázané, a preto aj on strávil chvíle v karceri
– v študentskom väzení. Bol geniálnym matematikom a svoju maturitnú písomku
z matematiky odovzdal o 45 minút skôr než ostatní. Bol jediným z 27 študentov, ktorý mal na
maturitnom vysvedčení zo všetkých 9 predmetov čisté jednotky. Je pravda, že v 1. ročníku
mal na vysvedčení zo slovenčiny jedinú dvojku lebo prišiel z maďarského prostredia Miškolca.
Napriek talentu žil v skromných podmienkach a aj napriek doučovaniu sa stávalo, že hladoval
.Hoci bol premiantom, nebol len suchopárnym knihomoľom. V Kežmarku sa učil aj po
nemecky a dosahoval výborné výsledky, ba dokonca písal v 4 triede aj básne v nemčine
a jeho triedny profesor a profesor nemčiny, Karol Koller, bol nimi taký nadšený , že ho
verejne nazval mladým Goethem. V nemčine písal najmä ľúbostnú poéziu venovanú Júlii
a oslavoval nádhernú podtatranskú prírodu k čomu ho inšpirovala blízka scenéria Tatier
a jeho obľúbené miesto na písanie v kameňolome v Golzbergu. Po maturite odchádza
študovať právo do Prešova a to je už ďalšia kapitola v jeho literárnym bohatstvom
naplnenom živote.
Dnes nájdeme v Kežmarku Hviezdoslavove stopy – pamätnú tabuľu a bustu na budove lýcea,
v októbri 2024 bola pred budovou lýcea slávnostne odhalená bronzová socha básnika od
českého sochára Jakuba Vlčeka. Zobrazuje ho v sediacej polohe s milovanou cigarou v ruke.
Vedľa lýcea stojí budova gymnázia, ktoré nesie hrdo jeho meno a považuje sa za
pokračovateľa lýcea, na ktorom básnik študoval. Lýceum i gymnázium sa nachádzajú na
Hviezdoslavovej ulici, ktorá vedie na Hlavné námestie a tu sa nachádza od roku 2011
historický rodinný Boutique Hotel Hviezdoslav, súčasťou ktorého je aj dom, v ktorom býval
počas štúdia na lýceu, na dome č. 49 sa nachádza pamätná tabuľa. V hoteli je aj Literárna
kaviareň s portrétmi básnika i ostatných spisovateľov, ktorí na lýceu študovali. Práve túto
unikátnu atmosféru budovy, ktorá bola svedkom básnikových študentských čias sme sa
rozhodli oživiť a pozvať vás, aby ste sa stali jej súčasťou a načerpali inšpiráciu tam, kde tvoril
sám majster slova.

Múry nášho hotela sú nemými svedkami príbehov vzácnych historických osobností mesta,
ktoré prekročili aj hranice Slovenska a tu je priestor pre náš 2.silný príbeh.

Keď mesto umieralo, on vstal a priniesol obetu

Príbeh Jakuba Kraya, legendárneho richtára mesta Kežmarok a jeho krásnej manželky Márie
Roxerovej patrí k najsilnejším a zároveň najtragickejším kapitolám histórie nášho mesta. Spája sa
v ňom hlboká a oddaná manželská láska, vernosť a láska k mestu i k vlasti a krutý osud počas
protihabsburských povstaní, ale aj príbeh o nenávisti a pomste. Jakub Kray bol významný kežmarský
notár, ktorý pre svoje presvedčenie, vernosť mestu, zásadovosť a šikovnosť i schopnosť vyjednávať
bol zvolený v roku 1704 za richtára. Bol to však aj šikovný politik a diplomat. Vďaka svojmu vzdelaniu
a zásadovému charakteru sa stal v Kežmarku významnou osobnosťou. Po príchode z Bardejova do
Kežmarku sa začal jeho rýchly kariérny rast. Počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho sa
postavil na stranu povstalcov a začal pre Rákocziho vykonávať dôležitú diplomatickú funkciu
v Gdansku a aj tu bol veľmi úspešný. Jakub Kray žil v meštianskom dome na Hlavnom námestí č. 45
spolu so svojou manželkou Máriou, o ktorú usiloval aj Martin Dévay, ale Mária sa vydala za Jakuba,
ktorý získal tak okrem cisárskej armády aj v meste úhlavného nepriateľa. Mária bola jeho
celoživotnou láskou a pochádzala z významnej meštianskej rodiny spišských Nemcov. Mali spolu 3

synov a 1 dcéru, ostatné 3 deti sa nedožili dospelosti. Mária bola pre Jakuba obrovskou oporou
a chápajúcou i oddanou manželkou. Podľa zachovaných historických svedectiev trávila noci čítaním
Biblie pokiaľ čakala na svojho muža, kým sa vráti z náročných zasadnutí alebo zo svojich ciest do
Gdanska, Francúzska či Nemecka. Hoci bol Kežmarok zmietaný nepokojmi, ich domov bol oázou
pokoja a porozumenia. V mestskej rade mal svojich prívržencov, ale aj odporcov, no a najsilnejším z
nich bol senátor Martin Dévay, ktorý sa politicky priklonil na stranu cisárskeho dvora vo Viedni. Vzťah
Martina Dévaya a Jakuba Kraya je jeden z najdramatickejších príbehov zrady, moci a neopätovanej
lásky v slovenských dejinách. Títo dvaja muži boli pôvodne priateľmi a významnými kežmarskými
mešťanmi, no láska k jednej žene, Márii Roxerovej ,z nich urobila rivalov a nepriateľov. Ich konflikt
mal 2 roviny – osobnú a politickú. Martin Dévay bol do Márie vášnivo zaľúbený a dlho o ňu bojoval.
Mária však dala prednosť Jakubovi. Dévay sa s touto stratou nikdy nezmieril a manželstvo Márie
s Jakubom v ňom vzbudilo obrovskú zatrpknutosť, závisť a túžbu po pomste. Keď cisárske vojská
v decembri 1709 dobyli Kežmarok pod vedením maršala Heistera, Dévay videl príležitosť konečne sa
Jakubovi pomstiť. Heister okamžite uväznil rebelujúcich radných pánov Jakuba Kraya, Martina
Lányiho a Sebastiána Toperczera a vymenoval za nového richtára Martina Dévaya za to, že mu dodal
zoznam rebelov i za to, že sa osobne pričinil, že mimoriadny súd odsúdil Jakuba Kraya na trest smrti
sťatím. Rozsudok mal byť vykonaný 16.12. 1709 verejne na popravisku Krvavé pole. Mária išla za
Dévayom s prosbou, aby popravu nevykonali, ale ten jej odpovedal zaslepený nenávisťou
a žiarlivosťou: „ Mám pomôcť tomu ,ktorý mi vzal šťastie?“. Krayovi synovia Jakub a Pavol sa preto
vydali na cestu do Viedne na cisársky dvor. Boli síce úspešní a vyprosili pre otca milosť priamo
u cisára Jozefa II., ale Heister s Dévayom sa poponáhľali s popravou. Oficiálne doručenie omilostenia
bolo zámerne sabotované tak, aby listina dorazila do Kežmarku až po vykonaní popravy. Jakub Kray
i jeho dvaja senátori a priatelia boli popravení na výstrahu za vernosť mestu a povstaniu Františka II.
Rákocziho. Heister chcel exemplárnym trestom demonštrovať moc, preto nečakali na milosť
z viedenského dvora. Martin Dévay síce dosiahol svoj cieľ, no jeho triumf bol tŕpky. Obyvatelia mesta
ho prekliali a mesto zasiahla morová epidémia, ktorá zasiahla aj Martina Dévaya.  Krayova rodina mu
namiesto očakávanej pomsty odpustila. Skutočná sila Márie Krayovej sa ukázala po manželovej
smrti, odmietla žiť v nenávisti a horkosti. Po manželovej smrti prijala do rodiny mladého cisárskeho
vojaka, starala sa o neho a dokonca mu navrhla, aby šiel študovať spoločne s jej synom. Mária sa tak
stala pre mesto živým symbolom kresťanského odpustenia, pokory a mieru. Z tejto rodiny pochádzajú
aj traja veľmi významní muži –2 synovia a vnuk Jakuba Kraya. Syn Jakub Kray ml. slúžil ako dôstojník
v cisárskej armáde, neskôr sa vrátil do Kežmarku a spísal cennú podrobnú históriu mesta od roku
1280, táto kniha je uložená v lýceu. Jeho syn Pavol Kray sa narodil taktiež v dome svojho starého otca
č. 45 a bol slávnym cisárskym poľným maršalom a obľúbencom cisára Jozefa II. Pavol Kray so svojim
plukom dosahoval jedno víťazstvo za druhým, zúčastnil sa 7 ročnej vojny s Pruskom a Francúzskom
a bol povýšený do barónskeho stavu a vyznamenaný veľkokrížom Radu Márie Terézie. Neskôr žil
v Budapešti kde aj zomrel a je pochovaný. Na dome č. 45 sa nachádza pamätná tabuľa, ktorú mu
venovali vojaci jeho 67 pluku v roku 1888. Ďalším synom Jakuba Kraya st. bol Pavol Kray st. ,ktorý bol
tiež dôstojníkom cisárskej armády a vyznamenal sa v bojoch proti Turkom. V roku 1715 zostavil prvú
samostatnú mapu Spiša a blízkeho okolia s pôvodnými maďarskými a nemeckými názvami. Táto
mapa tvorila podklad pre polyhistora Mateja Bela a jeho monumentálne vlastivedné dielo Historické
a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku v ktorom sú ako spoluautori uvedení hneď 2
Kežmarčania -Pavol Kray st. a prírodovedec Juraj Buchholtz. Z Krayovej mapy vychádzal aj Belov
kartograf Samuel Mikovíni. Krayovci mali aj dcéru Eleonóru, ktorá sa vydala za kežmarského
slovenského diakona a senátora Daniela Lányiho. Syn Alexander sa nedožil dospelosti. Toto je príbeh
obetavého človeka – martýra a jeho nadaných synov i vnuka. Celý príbeh rodiny Jakuba Kraya
stvárnila vo svojej trilógii známa kežmarská historička a spisovateľka Nora Baráthová- Nepokojné

mesto, Muž, ktorý kráčal za smrťou a Aj zradcom sa odpúšťa. Telá 3 martýrov sú uložené v hrobke na
starom historickom cintoríne, kde snívajú svoj večný sen o slobode.

Ďalšie 2 príbehy budú o ľuďoch, ktorí tiež formovali naše mesto svojou poctivou
remeselnou prácou.

Kežmarok bol v 17. -19. stor. druhým najväčším remeselným strediskom na celom Slovensku
a zaznamenal najväčší hospodársky rozkvet. V meste fungovalo 40 cechov. Medovnikárstvo a
sviečkarstvo /voskárstvo/ patrili k mimoriadne rešpektovaným a úzko prepojeným remeslám
lebo mali spoločnú surovinu včelárske produkty med a včelí vosk. Medovnikári v Kežmarku
neboli len obyčajní pekári. Považovali sa za umeleckých remeselníkov a za svojho patróna si
vybrali sv. Lukáša-patróna umelcov. Priblížime vám príbeh významnej meštianskej
medovnikárskej dynastie Haydeovcov, ktorá povzniesla medovnikárstvo a sviečkarstvo naozaj
na umenie a práve s týmto remeslom sa spája aj náš 3. príbeh.

Kežmarské medovníky s pečaťou rodiny Hayde

Na Spiši v oblasti medovnikárstva dominovala Levoča, kežmarskí majstri si vybudovali silnú tradíciu
najmä vďaka trhom a jarmokom, kde bol ich tovar neodmysliteľnou súčasťou života mešťanov i ľudí
z vidieka. V roku 1858 prichádza do Kežmarku nový majster medovnikár a sviečkar Karl Hayde
z Levoče. Svoju dielňu a obchod si otvoril v jedinom meštianskom dvojdome s jedným vchodom na
Hlavnom námestí č. 45 a 47. Karl Hayde nebol len obyčajný pekár, ale uznávaný cukrár a voskár, ktorý
ohuroval verejnosť na remeselných výstavách. Bol zakladateľom slávnej kežmarskej medovnikárskej
dynastie a do mesta priniesol špičkové remeselné umenie, ktoré robil so srdcom. V meste si otvoril
vlastnú živnosť na pečenie medovníkov a výrobu sviec. Na pečenie medovníkov si vyrábal drevené
formy ako umelecké diela, do ktorých ručne vtláčal cesto. Tieto formy boli ručne vyrezávané
z tvrdého dreva- najčastejšie z hruškového alebo čerešňového. Formy znázorňovali náboženské
motívy, srdcia, bábiky, koníky, husárov či mestské motívy. Cesto sa pripravovalo z kvalitného medu,
ražnej múky a drahých dovážaných korenín- škorice, klinčekov, ďumbiera, muškátového orieška. Jeho
dielňa si prísne strážila presný pomer surovín i receptúru. V receptúre na medovníky používal len
kvalitný včelí med a žiaden cukor. V roku 1869 zožal veľký úspech na Prvej živnostenskej výstave
v Kežmarku, kde prezentoval monumentálnu veľkonočnú voskovú sviecu, ktorá vážila viac ako 7 kg,
okrem obradových sviec vyrábal aj rôzne voskové pletence v podobe sviečok, ktoré boli už aj farebné.
Drevené formy, ktoré používal na pečenie medovníkov s motívmi husárov, bábik, koníkov sú uložené
v depozitároch Múzea v Kežmarku. Umenie starého majstra však nezostalo zabudnuté lebo zaúčal do
tajomstiev výroby medovníkov a cukroviniek či sviečok aj svojho syna Karla Haydeho ml., ktorý
prevzal žezlo v tomto sladkom remesle a ďalej ho úspešne s láskou k tradícii rozvíjal , výrobu ešte
rozšíril a mal už aj tovarišov – pomocníkov. Postupne začal aj so zdobením medovníkov, ktoré išli
zvlášť na odbyt v meštianskych rodinách a na dedinách sa kupovali skôr čisté nezdobené. Syn však aj
naďalej pracoval ešte s otcom, pokiaľ ten vládal a spolu získavali mnohé prestížne ocenenia na
krajinských výstavách a dokonca v roku 1900 na Svetovej výstave v Paríži
získal zlatú medailu. Dielňa i obchod boli známe však nielen medovníkmi a sviecami, ale aj chutnou
cukrovinkou Quodlibet. Bol to tajomný farebný cukrový výrobok, ktorého presná podoba ani
receptúra sa nezachovala, no v 19.stor. bol pýchou dielne Hayde. Syn Karl viedol dielňu i obchod do
roku 1938. V medzivojnovom období štafetu prevzal vnuk zakladateľa slávnej kežmarskej
medovnikárskej dynastie a syn Karla Haydeho ml. ,Ľudovít Hayde, ktorý okrem pokračovania

v rodinnej tradícii patril v 30. a 40. rokoch 20. stor. k významnej generácii tatranských horolezcov,
spoluzakladal viaceré prvovýstupy vo Vysokých Tatrách a pôsobil aj ako tajomník horolezeckého
spolku JAMES. Kým staršie generácie žili najmä medom a voskom, Ľudovít prepadol čaru Vysokých
Tatier a zaradil sa medzi vynikajúcu slovenskú tatranskú generáciou ku ktorej patril Jozef Šimko,
František Lipták, Mikuláš Mlynarčík či Albert Brnčal po ktorom bola pomenovaná aj chata pri Zelenom
plese. Ľudovít Hayde viedol úspešne dielňu aj obchod a toto remeslo úspešne kombinoval so svojou
láskou a vášňou- tatranským horolezectvom a turistikou až do roku 1945.Osud tejto rodiny a vôňu
sladkej tradície, ktorá zahriala domov i srdce ukončil koniec II. svetovej vojny lebo ako rodina so
spišsko-nemeckými koreňmi museli Haydeovci opustiť mesto pred príchodom frontu a v dôsledku
povojnového odsunu nemeckého obyvateľstva opustiť svoju vlasť aj domov a museli hľadať nový
domov i svoju identitu. Ich obchod i dielňa úspešne fungujúce nepretržite od roku 1858 tak
definitívne zanikli. Tak sa ukončilo poctivé remeslo s vôňou medu a tradície Haydeovskej dynastie. Ich
stopy však v meste zostali trvalé v podobe umeleckých drevených foriem v Múzeu v Kežmarku,
miestom odpočinku otca i syna Haydeovcov na starom historickom cintoríne a ich dvojdomom, ktorý
po citlivej a generálnej rekonštrukcii patrí do komplexu rodinného Boutique Hotela Hviezdoslav
a prináša ľuďom radosť, oddych ,osvieženie i vôňu pohody. V roku 2016 navštívili dcéry Ľudovíta
Haydeho hotel kedy navštívili aj hroby svojho starého otca a pradeda na kežmarskom cintoríne, bolo
to veľmi emotívne stretnutie lebo navštívili aj izbu , v ktorej mali ako malé dievčatká svoju detskú
izbu a vyrozprávali celý svoj príbeh núteného odchodu zo svojho  domova.

Kežmarské nite spájali generácie od žiarivej bielej po najhlbšie tóny indiga

Kežmarok patril v 18. a 1. polovici 19. stor. k najdôležitejším centrám textilného priemyslu na Spiši,
pričom práve farbiarske remeslo tu zažívalo veľký rozmach. Rodina Guldenvcov bola  významnou
meštianskou a remeselnou rodinou v oblasti plátenníctva, farbiarstva a bielenia plátna. Tu začína náš
posledný príbeh .

Keď sa vlákna osudu prepletú s históriou Kežmarku

Rodina Guldenovcov patrila k významným remeselným nemeckým patricijským rodinám v Kežmarku,
ktorá po stáročia pomáhala formovať politický, hospodársky a spoločenský život mesta. Táto rodina
obývala posledný z domov nášho hotela ,dom č. 43 pôvodne gotický dom z 15.st.. Rodina patrila
k spoločenskej elite lebo bola zámožná. Členovia rodiny zastávali dôležité funkcie v mestskej
samospráve vrátene postov senátorov či popredných cechových majstrov. Členovia rodiny vynikali v
tradičných remeslách a boli rešpektovanými majstrami v miestnych cechoch a zapájali sa aj do
obchodu. Plátno a plátenné výrobky z ich dielne sa vyvážali nielen do celého Uhorska, ale aj na
zahraničné trhy. Guldenovci patrili medzi popredné a významné farbiarske rodiny v Kežmarku.
Farbiarstvo, najmä výroba modrotlače, bolo na Spiši od konca 18. stor. jedným z najprosperujúcejších
remesiel. Guldenovci spojili svoje bývanie s remeselnou výrobou vo svojom dome. V suteréne domu
a v dvorovom trakte mali svoje dielne a priestory na podnikanie. Dnes je v suteréne domu historická
Krayova vináreň a bowling. Modrotlač je aj v súčasnosti moderná a žiadaná. Jej základy vznikali práve
aj v tomto dome, kde vznikali farby, ktoré ani čas nezmyje.

Tradícia s vôňou pušného prachu

V Kežmarku bol veľmi aktívny strelecký spolok, ktorý patril k najstarším na Spiši lebo bol založený
v roku 1510. Členstvo v tomto spolku bolo prestížnou záležitosťou. Elitný charakter spolku priťahoval
prirodzene rodiny ako Guldenovci. Muži z tejto rodiny viackrát získali prestížny titul „ streleckého
kráľa „. Tento titul získal strelec, ktorý počas výročných streleckých slávností trafil úplný stred

maľovaného terča. Guldenovci sa aktívne zapájali do činnosti spolku nielen ako členovia, ale aj ako
sponzori. Guldenových dom nebol oficiálnym sídlom tohto spolku, ale jeho význam bol spojený
s osobnosťami prominentných členov spolku a v tomto dome sa odohrávala dôležitá časť jeho
neformálneho a spoločenského života. Konali sa tu stretnutia elity čo znamená, že sa tu stretávali
poprední mešťania, dôstojníci, učitelia, lekári ,ba aj kňazi ,ktorí boli členmi spolku na súkromných
fórach pre oficiálnymi podujatiami a nedeľnými streľbami na Hradnom vrchu. V dome si jednotliví
členovia a streleckí majstri uchovávali svoje osobné zbrane, strelecké trofeje, uniformy či maľované
terče, ktoré sú dnes vystavené v expozícii Múzea v Kežmarku. Rodina Guldenovcov bola veľkým
donorom evanjelického lýcea , na ktorom študovali synovia z tejto rodiny než odišli na štúdium na
univerzity v Nemecku či v Budapešti.

Vôňa čerstvého chleba na bielom plátne

V neskorších obdobiach na konci 19. a v 20.stor sa ďalšia vetva rodiny Guldenovcov etablovala
v potravinárstve, kedy viacerí jej členovia pôsobili ako rešpektovaní majstri pekári pri výrobe
tradičného kváskového chleba a pečiva v Kežmarku. Pri rekonštrukcii domu sme v zadnom dvorovom
trakte našli veľkú pekárenskú pec na pečenie chleba a pečiva čo je dôkazom toho, že sa venovali
poctivému remeslu, ktoré najlepšie chutí ako domov.

Toto sú len niektoré z mnohých príbehov, ktoré sú po stáročia ukryté
v kežmarských meštianskych domoch.